História

Holandský ovčiak je známi asi zo začiatku 18. storočia. Jeho predchodcovia pochádzajú z provincie Brabant, Veluwe, t´Goii a Drenthe, kde ešte asi pred sto rokmi pásli a strážili ovce. Okrem oviec boli ešte využívané na vidieckych dvoroch, kde mali mnoho funkcií okolo domu, dvora a dobytka. Taktiež pomáhali pri poľovačkách.

Až koncom 19. storočia vzrástol v Holandsku záujem o domáce psie rasy. V apríli 1874 sa objavil prvý “domáci“ pastiersky pes na výstave v Amsterdame.

V roku 1875 bol zostavený prvý popis plemena a v roku 1878 bol pomenovaný ako 

„holandský ovčiarsky pes“.

Na rozdiel od Nemecka a Belgicka, nepochopili Holanďania nikdy správne iniciatívu pre čistú rasu a tak zostal holandský ovčiarsky pes roľníckym a pastierskym psom.

V roku 1898 sa zišlo niekoľko obdivovateľov holandských ovčiarskych psov a založili v Utrechte

„klub holandského ovčiaka“ (Nederlandse Herdershonden Club-N.H.C.)

a stanovili prvé podmienky pre ďalší chov a upevňovanie plemena.

V roku 1906 bol prepracovaný štandard, nakoľko sa objavovali ľahké, malé a chrtovité psy. Z pôvodných 6 variant zostali len 3 – krátkosrstý, dlhosrstý a drsnosrstý.

Takisto sa uvažovalo o tom spojiť belgického a holandského ovčiaka v jedno plemeno, tzv. „Brabanského ovčiaka“. Našťastie sa tak nestalo a obe plemená sa ďalej vyvíjali samostatne.

N.H.C. od začiatku venovalo veľkú pozornosť zachovaniu pracovných vlastností plemena. S miznutím stád oviec a premenou veľkých stepí na ornú pôdu stratili svoje pracovné postavenie. Preto začali milovníci plemena hľadať pre psa iné povolanie. V roku 1907 boli ponúknuté policajným komisariátom a niektoré  boli zamestnané ako stopárske.

V roku 1960 bol holandský ovčiak uznaný FCI za samostatné plemeno.